PhDr. Michal Kaliňák


srdečne vás vítam


vítam aj tých čo môj web navštívili omylom :),
počet záujemcov o funkcie v komunálne klesá (SME),
férovka kandidátov (PRAVDA),
volebnej účasti opäť pomôže vidiek (PRAVDA),
so susedmi sa oplatí porovnávať (PRAVDA),
sú naše mestá SMART (TA3).





Právo veta a argumentačná vata

 Starostovské veto, alebo právo pozastaviť výkon uznesenia obecného zastupiteľstva patrí do jeho výhradných práv. Pochopiteľne, môže ho využiť len vtedy, ak splní zákonom stanovené podmienky. A tu začínajú potenciálne problémy.

Zákon garantuje vágny pojem  
Zákon o obecnom zákone garantuje starostovi spomínané sistačné právo. Stačí na to jeho domnieka o tom, že uznesenie zastupiteľstva je pre obec zjavne nevýhodné, prípadne odporuje zákonu. Nakoľko zákon pojednáva o domnienke, stačí mať falošný pocit, alebo nájsť pseudoargument, ktorý sám osebe poslúži iba nato, aby zastupiteľstvo muselo opätovne schváliť svoje uznesenie trojpätinovou – ústavnou väčšinou všetkých poslancov. Dosť silné kladivo, ktoré stačí použiť v prípade ľubovôle, alebo trucu. Dokonca, ak v obci pôsobí obecná rada, tak jej povinnosťou je síce prerokovanie sporného uznesenia, no jej závermi nie je starosta vôbec viazaný. Teda záver tohto iniciatívneho, výkonného a kontrolného orgánu je úplne irelevantný. Napriek tomu je súčasťou legislatívnej procedúry, ktorú treba dodržiavať... Akoby záver rokovania obecnej rady bol len formálnym splnením jedného z povinných krokov.

Zákony netreba iba čítať. Treba im predovšetkým rozumieť v kontexte iných právnych noriem, v historických aj ostatných širších súvislostiach. To platí o kvalite argumentov, ktorými sa dôvodí využitie veta. Pod takýto „dôvodový“ materiál sa občas podpíše zamestnanec úradu, inokedy externý právnik, no stále je predpoklad, že obsah textu bude presne taký, ako je zadanie. Za zváženie by preto stála povinná účasť prokurátora na prerokovaní tohto bodu programu, prípadne aj jeho právny názor.

Richtárske veto a výhradná pôsobnosť obecného zastupiteľstva
Obecné zastupiteľstvo ako kolektívny orgán, ktorý rozhoduje v zbore disponuje širokou paletou kompetencií, medzi ktoré patrí aj tzv. vyhradená pôsobnosť.

Čo za predpokladu, ak sa starosta rozhodne vetovať uznesenie patriace do vyhradenej pôsobnosti zastupiteľstva? Pripomínam také, ktoré evidentne neodporuje zákonom a pre obec nie je zjavne nevýhodné. Aj to sa stáva. Starosta na to má zákonom chránené právo, ktoré ho splnomocňuje obmedziť právomoci zastupiteľstva. Hoci je evidentné, že túto právomoc zastupiteľstvo nemôže za žiadnych okolností presunúť na žiaden iný orgán. 

Len nedávno sa v samospráve riešilo prelomenie primátorského veta vo vzťahu k personálnym zmenám v mestských firmách. Hoci Zákon o obecnom zriadení, konkrétne jeho § 11 pojednáva o výhradnej pôsobnosti mestského zastupiteľstva, čomu je venovaný celý štvrtý odstavec, kde sa okrem iného uvádza: „Obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce, najmä je mu v písmene l vyhradené: zriaďovať, zrušovať a kontrolovať rozpočtové a príspevkové organizácie obce a na návrh starostu vymenúvať a odvolávať ich vedúcich (riaditeľov), zakladať a zrušovať obchodné spoločnosti a iné právnické osoby a schvaľovať zástupcov obce do ich štatutárnych a kontrolných orgánov, ako aj schvaľovať majetkovú účasť obce v právnickej osobe.“

Na rad prichádzajú politické hry a kalkulácie s každým hlasom. Rozhodovanie o „všestrannom rozvoji“ obce a jej obyvateľov nemôže byť o hlasovaní „za“ a „proti“. Táto línia garantuje politikárčenie, ale nie rozvoj ani perspektívy. Bez ohľadu na to, či ide o mestské podniky, alebo o ktorékoľvek inú oblasť.

Prehlasovaná nezákonnosť, schválená nevýhodnosť? 
Hlasovanie obecného zastupiteľstva o rovnakom uznesení, o rovnakej veci, ale s podmienkou nie nadpolovičnej väčšiny prítomných, ale trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov nemôžme vnímať ako súboj o pravdu. Teda boj medzi starostom a poslancami, kto je silnejší, kto má pravdu, alebo kto vie rozohrávať malé politické hry. Dokonca si nedovolím ani tvrdiť, že prelomenie veta je dobré iba preto, aby sa zodpovednosť presunula na kolektívny orgán bez osobnej zodpovednosti, aby prehlasovala údajná nezákonnosť a schválila domnelá nevýhodnosť.

Ani starosta, ani poslanci a už vôbec nie zastupiteľstvo či hlavný kontrolór nie sú orgány činné v trestnom konaní. Orgány obce, ani jej ostatní predstavitelia nemôžu suplovať prokuratúru ani súdy. Reči o zjavnej nevýhodnosti, a to z ktorejkoľvek strany, sú v skutočnosti len pocitmi, ktoré môže potvrdiť a vyvrátiť jedine kompetentná inštitúcia. Mandát zástupcu ľudu je v týchto veciach stále nič oproti taláru. Preto je namieste otázka ďalšieho preskúmania podozrenia a to aj za predpokladu prelomenia veta a potvrdenia pôvodného uznesenia obecným zastupiteľstvom. Až vtedy by sa zrejme brali vážne slová, ktorým by finálny verdikt dal skutočnú vážnosť a ich autorom povestného žolíka, prípadne čierneho Petra. V opačnom prípade sa veto bude s chýbajúcou zodpovednosťou využívať stále viac a pravdepodobne v stále menej dôvodných prípadoch.

Zákon musí v zastupiteľskej demokracii umožňovať obštrukciu ako spôsob prirodzeného súboja politických síl. Nesmie však byť legislatívnou barlou pre politické intrigy. V žiadnom prípade nespochybňujem demokratický princíp bŕzd a rovnováh, ktorý má svoje opodstatnenie aj v samospráve, napokon i v tejto forme. Som si vedomý toho, že štatutár má na rozdiel od zastupiteľstva, ako kolektívne orgánu inú mieru zodpovednosť. Hlavne individuálnu zodpovednosti. Prax poukazuje na  konkrétne nedostatky, ktoré sa robia v duchu zákona, ktorý pripúšťa ľubovôľu a povrchnosť radí pred merateľné argumenty a fakty. Skúsme viesť diskusiu o vylepšení zákonov a neznižujme význam tohto problému iba preto, lebo neexistuje štatistika využívania veta či kvality argumentov, ktorými sa po ňom siaha.

(Obecné noviny, 29. január 2013)